Muzikal  “Lucie…” som vzhliadol v nedelu 27.10. o 15:00 – takze sice par dni pred premierou, ale uz za plnu cenu.  Povodne som planoval na tejto stranke uvadzat len pozitivne hodnotenia, nepodelit sa o tento zazitok by vsak bolo z mojho pohladu neakceptovatelne. S polutovanim potrebujem konstatovat, ze absurdnejsi muzikalovy pribeh som este nevidel (mozno porovnatelny z tohto uhla pohladu bol snad len muzikal ”Viva Forever” v Londyne – ktory napriek velkym ocakavaniam skoncil po 7 mesiacoch). Kym prejdem k parcialnemu hodnoteniu, hned na zaciatok je dolezite poznamenat, ze v pripade uvedenia tohto diela v devatdesiatych rokoch (1990 – 1999) by to este mozno mohlo byt divacky atraktivne, ale takto podcenovat divaka v sucasnosti mi nepride byt fer.

Zacnem kladmi, aby hodnotenie nebodaj neposobilo jednostranne a zaujate: Karel Roden a Jiri Korn predviedli standardne vykony v ramci ich majstrovskeho formatu. Martin Pisarik (pre mna celkom nova tvar) bol celkom prijemnym ozivenim tohto - vo vacsine naozaj az neuveritelne nudneho - pribehu, takze vdaka zan. Cela company bola jednoznacne skvela, vyvazena a optimisticka, aj napriek nie prislis napaditym choreografiam (s vynimkou mozno dvoch – troch individualnych pozoruhodnych momentov) a bez mimoriadnej moznosti vyniknut a tanecne ohurit.

Lietanie… aby som pripadnym divakom neprezradzal viac ako je treba, tak klobuk dolu, to bol jednoznacne jeden z highlightov predstavenia (zial ale len jeden z dvoch). Druhym highlightom pre divakov bola skladba “Srouby do hlavy”, no zaznela az ako predposledna – tak trochu “podbizivo”, aby divaci pred priehladne sugestivnym zaverom skusili zabudnut co pocas tych predchadzajucich 170 minut videli a aby odisli “v rytme”. Aby som nebol nespravodlivy, tak aj prve tony skladby “Medvidek” boli velmi prijemne, ale radovo len desiatky sekund, kym to na scene tak trochu “nezbizarnelo”.

Dialogy zial nudne, humor vo vacsine pripadov lacny, provincny a prvoplanovy, az bolo divakovi trapne za tych, ktory ten tristny text musia odriekat na javisku.  Co sa tyka vypravy, sceny a kostymov tak asi to, co som uz poznamenal vyssie – v devatdesiatych rokoch celkom kludne priechodne. Kostymov sice na pocet naozaj dost a kurioznych, ale farebne a ucelovo takt trochu mimo. Minimalne mimo divackeho vnimania kapely Lucie, ktora si pri vsetkej ucte zasluzila v ramci spracovania o poznanie viac zimomriavkovych momentov.

Na zaver mi neda poznamenat, ze napriek spevackym kvalitam Vaclava Noida Bartu by bolo vhodnejsie jeho civilny cinoherny prejav radsej celkom minimalizovat. Na druhej strane ak by sa odhalil uz v prvej casti – kludne aj bezucelovo – bolo by mozno nadsenie aspon zenskej casti publika umocnene a tomuto muzikalu by to urcite nijako neublizilo.